Už štyri roky sa Ukrajina bráni ruskej invázii. Následky tejto vojny sú devastujúce nielen vysokým počtom obetí, ale aj pre fungovanie rodín. Mnohé ženy boli v záujme ochrany životov a zdravia seba a svojich detí nútené narýchlo opustiť svoju vlasť a utiecť najmä do susediacich krajín, vrátane Slovenska. Ústav výskumu sociálnej komunikácie (ÚVSK) SAV, v. v. i., sa vo svojom nedávnom kvalitatívnom výskume zameral na situáciu Ukrajiniek, ktoré prišli na Slovensko po začiatku vojny.
Pomerne veľká časť z nich ukončila manželské či partnerské vzťahy ešte na Ukrajine. Zároveň sa ukazuje, že vojna a život v cudzine fungujú ako katalyzátory rozpadu vzťahov, čo je do značnej miery dané minimálnym kontaktom medzi partnermi či manželmi a ak už predtým ich vzťahy neboli optimálne, nemajú motiváciu ich ďalej posilňovať. „Niektoré Ukrajinky hovoria, že počas ich pobytu na Slovensku si ich muž už našiel inú partnerku, prípadne s ňou aj založil rodinu. Avšak aj tie Ukrajinky, ktoré stále majú pôvodnú rodinu, fungujú na Slovensku ako jednorodičky, keďže celú starostlivosť o deti, ako aj finančné a materiálne zabezpečenia nesú prevažne na svojich pleciach,“ približuje výsledky výskumu jeden z jeho autorov Miroslav Popper z ÚVSK SAV, v. v. i.
Hlavné výsledky kvalitatívneho výskumu s Ukrajinkami, ktoré prišli na Slovensko po začiatku vojny, riešeného v rámci projektu APVV-23-0102, ukazujú niekoľko dôležitých súvislostí. „Matky zhodne vypovedajú, že išlo o náhly a nedobrovoľný odchod do bezpečnejších krajín, pričom spočiatku boli presvedčené, že ide o krátkodobý pobyt v rozsahu niekoľkých týždňov, po ktorom sa vrátia domov. Táto ilúzia sa však s pribúdajúcim časom vytratila a dnes už možno hovoriť o dlhodobom vysídlení, charakteristickom uviaznutím v neistote,“ komentuje výsledky výskumu M. Popper. Zároveň tieto ženy zažili vojnovú traumu, či už vo forme bezprostrednej skúsenosti z bombardovania v ich blízkom okolí, alebo strachu o svojich najbližších, a táto trauma sa znásobovala príchodom do nového a cudzieho prostredia, pocitom sociálnej izolácie, bezmocnosti a problémami s adaptáciou. Väčšina žien konštatuje, že sú vystavené dlhodobému stresu, žijú v konštantnom stave napätia, cítia sa zraniteľné, stratené, depresívne, prežívajú hrôzu, aj keď sa intenzita niektorých z týchto príznakov postupne znižuje.
„V prvom rade bolo potrebné, aby si zabezpečili nejaké bývanie, a hoci sa spočiatku mohli Ukrajinky spoľahnúť aj na pomoc zo strany nášho štátu aj mimovládnych organizácií a boli provizórne ubytované v rôznych zariadeniach, neskôr boli nútené hľadať si trvalejšie a tiež finančne oveľa náročnejšie riešenie,“ približuje vedec.
Pracujú fyzicky ťažko, sú unavené a vyčerpané
Bolo teda nevyhnutné postarať sa o seba a svoje deti materiálne aj finančne. Jedným z najväčších problémov je, že Ukrajinky sú zamestnávané v nízko kvalifikovaných, a teda aj slabo platených profesiách (napríklad upratovačky, záhradníčky, umývačky riadov, robotníčky), ktoré nezodpovedajú ich pôvodnej kvalifikácii. Pracujú fyzicky ťažko, sú unavené a vyčerpané, zároveň sú neraz zamestnané na rôzne krátkodobé zmluvy, ktoré sa im opakovane obnovujú, nemajú zdravotné poistenie, prípadne sa od nich vyžaduje, aby pracovali viac hodín, než majú uvedené v pracovnej zmluve. Často musia mať aj viacero zamestnaní, aby sa uživili a mohli platiť drahé podnájmy.
„Daňou za to je málo času, ktorý môžu zmysluplne tráviť so svojimi deťmi. Časovo ani energeticky už nie je kam zmestiť zložité vybavovanie si rôznych kvalifikačných dokladov či absolvovanie kurzov, ktoré by im umožnili prejsť do kvalifikovanejších oblastí. Pohybujú sa tak v začarovanom kruhu, z ktorého, až na pár výnimiek, nevedia uniknúť,“ popisuje situáciu ukrajinských žien M. Popper.
Deti na prvom mieste
Pri nedostatku finančných zdrojov sa snažia priorizovať záujmy dieťaťa, súvisiace hlavne so školskými a mimoškolskými aktivitami, oblečením, stravou. Svoje vlastné potreby potláčajú do úzadia. „Celkovo možno konštatovať, že rola matky sa pre nich stala najkľúčovejšou. Uvedomujú si, že deti sa môžu spoľahnúť len na ne, a to im zároveň dodáva silu postaviť sa čelom ku všetkým výzvam, byť silné a nevzdať sa. Aktívne sa angažujú na riešení zložitých životných situácií počas vysídlenia, a čím viac prekážok prekonávajú, tým viac ich to posilňuje a tým väčšiu vieru v seba samých nadobúdajú. Tvrdia, že sa stávajú zodpovednejšími, cieľavedomejšími a vytrvalejšími,“ popisuje výsledky výskumu M. Popper.
Niektoré Ukrajinky sú už rozhodnuté zostať žiť trvalo na Slovensku, iné rozmýšľajú o návrate domov po skončení vojny. Mnohé sa však chcú riadiť záujmami svojich detí, ktoré získavajú vzdelanie na Slovensku, naučili sa náš jazyk a neplánujú návrat na Ukrajinu. Niektoré ženy sa ani nemajú kam vrátiť, keďže ich domy boli zničené a nič z nich už nezostalo. A sú aj také, ktoré už nič neplánujú, uvedomujú si, že sa môže stať čokoľvek a žijú zo dňa na deň.
Zdroj: Miroslav Popper, Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV, v. v. i.
Grafika: Natália Feriančeková