Každoročne 10. novembra si pripomíname Svetový deň vedy pre mier a rozvoj, ktorý vyhlasuje UNESCO v spolupráci s International Science Council. Tento deň upozorňuje na zásadnú úlohu vedy pri budovaní mieru, riešení globálnych výziev a posilňovaní dôvery medzi vedou a spoločnosťou.
Témou ročníka 2025 je Dôvera, transformácia a zajtrajšok: veda, ktorú potrebujeme pre rok 2050. Podčiarkuje potrebu vedy, ktorá dokáže obnovovať dôveru, inšpirovať spoločenské zmeny a formovať spravodlivejšiu a udržateľnú budúcnosť.
Vojna a mier z pohľadu psychológie
Jednou z oblastí, ktorá k týmto cieľom priamo prispieva, je psychológia mieru – interdisciplinárna oblasť, ktorá skúma psychologické a spoločenské procesy spojené s konfliktom, zmierením a budovaním mieru. Analyzuje, ako sa formujú predsudky, ako možno podporovať empatiu medzi skupinami, ako sa konštruuje dôvera v časoch neistoty a ako spoločnosti zvládajú traumy po násilných či dlhotrvajúcich konfliktoch.
Základnou myšlienkou psychológie mieru je, že mier neznamená iba neprítomnosť konfliktu a vojny, ale najmä prítomnosť spravodlivosti, rešpektu a dialógu. Psychológia mieru preto podporuje výskum, vzdelávanie a prax zameranú na mierové riešenie konfliktov, prevenciu násilia a posilňovanie medziľudskej spolupráce a porozumenia v rámci spoločností, komunít aj rodín. Týmto spôsobom prispieva k formovaniu kultúry mieru, ktorá je nevyhnutná pre udržateľný rozvoj a spoločenskú dôveru.
Morálne a politizované motivácie ako zdroj udržateľnej pomoci vojnovým utečencom a utečenkám
Práve v období, keď si pripomíname tohtoročný Svetový deň vedy pre mier a rozvoj, vyšla nová štúdia, ktorá sa venuje téme solidarity a pomoci v čase vojny. Na štúdii, ktorú viedla Nóra Anna Lantos z ELTE Budapešť, sa podieľali aj vedkyne z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV, v. v. i., Barbara Lášticová a Xenia Daniela Poslon. Štúdia zahŕňa viac než 3 300 participantov z Maďarska, Slovenska a Poľska, ktorí boli aktívni v pomoci utečencom z Ukrajiny po začiatku ruskej invázie v roku 2022. Skúma, čo motivuje ľudí pomáhať a prečo niektorí dokážu svoju angažovanosť udržať dlhodobo.
Autori a autorky rozlišovali tri typy motivácie pre pomoc utečencom: osobnú (pomoc pre vlastné uspokojenie, pocit užitočnosti či pozitívnych emócií), morálnu (založenú na hodnotách a zmysle pre povinnosť) a politizovanú (chápanú ako akt solidarity a nesúhlasu so spoločenskou nespravodlivosťou či agresiou). Tieto motivácie sa navzájom nevylučujú, a ľudia môžu byť motivovaní viacerými z nich. Majú však odlišné dôsledky pre trvalú udržateľnosť pomoci a solidarity.
Výsledky naznačujú, že morálna a politizovaná motivácia lepšie predpovedajú dlhodobé a nezištné formy pomoci než osobná motivácia. Naopak, osobná motivácia často súvisí so stereotypnými očakávaniami od utečencov. Napríklad, že majú byť „vďační“, „bezmocní“ alebo „kultúrne podobní“ pomáhajúcim. Tieto stereotypy znižujú ochotu dlhodobo pokračovať v pomoci a ukazujú, že solidarita nie je vždy bezpodmienečná. Výskum ukazuje, že pomoc, ktorá nie je založená na stereotypoch, ale na hodnotách a vedomí spoločenskej spravodlivosti, je dlhodobejšia a odolnejšia voči súcitnej únave.
Selektívna solidarita
Tento výskum je súčasťou špeciálneho čísla časopisu International Journal of Social Psychology zameraného na fenomén selektívnej solidarity v oblasti etnicity, migrácie a interkultúrnych vzťahov, teda situácií, keď sa rovnaké princípy uplatňujú nerovnomerne voči rôznym skupinám. Dvojité štandardy sa v posledných rokoch dostávajú do popredia nielen v akademickej, ale aj v spoločenskej debate, keďže globálne krízy čoraz zreteľnejšie odhaľujú, že solidarita nie je vždy univerzálna. Reakcie na vojnu na Ukrajine či na vojenské zásahy v Gaze ukázali, že empatia, právna ochrana a medzinárodná pomoc sa často riadia geopolitickými záujmami, mediálnym rámcovaním aj skupinovou príslušnosťou. Takéto nerovnomerné uplatňovanie zásad férovosti a spravodlivosti oslabuje dôveru v univerzálne ľudské práva a v myšlienku spoločnej ľudskosti.
Zároveň však pomenovanie týchto nerovností umožňuje ich kritickú reflexiu. V tomto zmysle je výskum solidarity a pomoci utečencom aj príspevkom k širšej debate o tom, ako možno premeniť selektívne formy empatie na trvalo udržateľnú, inkluzívnu solidaritu.
Medziskupinová solidarita ako základ dôvery a mieru
Solidarita nie je len otázkou individuálneho súcitu, ale aj spoločenských noriem, ktoré určujú, kto sa považuje za hodného našej pomoci. Výsledky výskumu ukazujú, že k dlhodobej a nezištnej pomoci vedú najmä morálne a politizované motivácie zakorenené v hodnotách a zmysle pre spravodlivosť. Naopak tam, kde solidaritu formujú stereotypy a normy zásluhovosti, sa ľudská empatia stáva selektívnou a je náchylná na uplatňovanie dvojakého metra.
Ak spoločnosť chápe solidaritu ako spoločenský záväzok, nie ako individuálne gesto, stáva sa dlhodobo odolnejšou voči polarizácii, nenávistným naratívom a násilným medziskupinovým konfliktom. Práve takýto výskum je jadrom psychológie mieru, ktorá analyzuje, ako sociálne procesy, normy a motivácie ovplyvňujú vzťahy medzi skupinami – a tým ukazuje, ako môže veda prispieť k riešeniu násilných konfliktov a spoločenskému rozvoju.
Grantová podpora: VEGA 2/0102/22, APVV 23-0119, PostdokGrant APD0112
Spracovali: Barbara Lášticová, Xenia Daniela Poslon, ÚVSK SAV, v. v. i., Katarína Černá, Katedra politológie FiF UK v Bratislave
Foto: canva.com